cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
7871020

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::12
total children::11
9 🪶

show[ 2 | 3] flat


Ziegler0
palino1
Nápad na tému prišiel pri úvahách o tom, aké by to bolo, ak by sme vedeli, že deň X bude pre svet posledný. Pre niekoho strastná, pre iného radostná novina. Samozrejme, to je iba priblíženie, ako som prišiel k tejto téme, interpretácia témy je, ako vždy, voľná.

V zmysle ankety som falokraticky rozhodol:

TÉMA : POSLEDNÝ DEŇ



dedlajn: 23. 4. 5 illuminati confirmed
píšte, čítajte, hlasujte, zvestujte, milujte.)




000001010006353201054481064110930787102008012021
Ziegler
 Ziegler      07.10.2015 - 19:02:44 [1K] , level: 1, UP   NEW
Mohol byt tak april. Sedel som na posteli. Pozeral som sa oknom na protilahlu strechu. Vecer predtym, vecer ktory ako jeden z mnohych nemal rano, ten moment som pozeral na strechu oproti. Na nej sa odohravala svadba moreny a Tchora. Pre mna to bolo upozornenie ze pagan rituals sa opat biju s mytologiou. Nejaky cas predtym som sa mojmu lekarovi predstavil ako Lokiho prava ruka. Psychoticka faza schizoafektivnej poruchy. Svadba aj slovna vizitka. Nevladzem takto dalej. Nie ze by som nemal ludi okolo mna co ma maju radi a rady. Nie ze by neexistovala cesta von z mojej mizerie.Ide to liekmi. Ale tie lieky sa daju pouzit aj inac. Okontrolujem si zajtrajsi pohovor ako Front Desk Manager. Chcem robit nieco s jazykmi. Nedavno som si predsavzal ze sa naucim srbochorvatsky. Teda srbochorvatski. Len som lenivy na azbuku. A som lenivy aj robit nieco s mojimi problemami. Nad touto rekurentnou myslienkou som prebdel mnoho noci. Idem do toho dnes. Na tanieriku si zrovnam z kazdeho lieku cirka stonasobnu davku. Zjem to. Dva dni o sebe neviem. Odvtedy som o jednu skusenost bohatsi. Je to mimochodom trestny cin. Nepoznam premlcaciu dobu. Ak som Vam niekedy ublizil vravim posledne pardon. Po dvoch dnoch sa pomaly vraciam k sebe. Dnes je siedmeho oktobra. Som sest mesiacov po planovanej smrti. Moja laska z tretej triedy na strednej ma dnes sviatok. To tak uz byva ze ked neurobite prvy krok tak dievcatam rastu bruska a prsteniky sa blistia a vy ostavate sami, sediviete, prestavate sa smiat a citite sa ukrateny o mladost. Mam coskoro tridsat. Zivot je predo mnou. Skusim vykrocit spravnou nohou. Allons-y...

000001010006353201054481064110930787102007901085
truce_erizame
 truce_erizame      30.04.2015 - 10:36:34 [6K] , level: 1, UP   NEW
1. Stresujem iba z toho, že 24 hodín je v mojom merítku príliš krátky čas na všetok hedonizmus, ktorým by som tu rada zakončila svoj pobyt. Preto už roky trénujem. Spomaľujem čas, predlžujem hodiny a dni do týždňov, mesiacov. Skúšali sme nonstop party, ale človek sa musí trochu vyspať. Zaujímavé to začína byť až tretí deň. To mi bývalo jedno, že som si sama vo svojej hlave. Ľudia boli len doplnky, hovoriace hlavy. Buď povedz niečo zaujímavé, alebo len buď kde si, doplnok interiéru, počítačom generovaná postavička na architektonickom návrhu.
Idem po ultimátnom zážitku, hladám gnozu, kybergnozu, boha. Malichernosti vzťahov nechápem, nevadí mi že všetci umrieme. Vadí mi, že som nenašla transcendenciu, dokonalú extázu.
Možno teraz, naposledy, keď sa pridá inštinktívny strach zo smrti, sa mi ukážu tie chýbajúce dvere, ktoré vedú za stenu organických psychických zázrakov. Odhodím telo ako použité médium.


2. Radosť z jednoduchej mágie všedného dňa, niečo chcem, a svoj zámer pretavím v niečo, v akt, v dielo. Pečiem chleba. Koho len napadlo pomlieť múku, pridať vodu, čas a teplo?
Každý týždeň nový zázrak, zamiešam ingregiencie a niečo vznikne.
Deti. Pred nedávnom tu ešte neboli. Dnes tu sú, mojej krvi, učia sa odo mňa dobré aj zlé, nastavujú mi zrkadlo. Aha aký človek. Tieto ešte nevedia o tom, že je možné vedieť, a vedieť o tom že vieš. A že sa to ľahko premení na zrkadlové bludisko.
Vymetám z domu prach, zbytky opadaných ľudských tiel. Vlasy, nechty, šupinky kože, reziduá rastu, vývoja, opotrebenú príťaž. Zrazu sa lepšie dýcha, a dom je opať domov.
K čomu všetka táto snaha? Aby som na onom svete dokázala podobne presúvať novú hmotu? Alebo je toto snaženie blbá márnosť, že, radšej som mala zostať v roli šamana, gnostika?
Zoberiem piknikový koš, a vyberiem sa s rodinou k moru, na poslednú party? Neviem si predstaviť že si tam sebecky naložím acid a zostanem si vo vlastnej hlave.
Tak budeme asi len tancovať, držať sa za ruky, čo ja viem.
Možno im pomožem keď to príde, aby netrpeli.
A čo on, budem ho držať za ruku? Alebo tak ako bolo povedané už milionkrát, že ako pri narodení, tak i na konci, každý sám?

3. Rovnaký nápad mali v tejto krajine opať raz všetci, triezveho ma nedostanú. Situácia nie nepodobná piatočnej fronte pri pokladni supermarketu než začne šabat.
Nie nepodobná piatkovej noci, predrať sa k baru, nájsť zašukať, opiť sa, zajtra je koniec sveta. Hlava na hlave, toto som chcela dopiči? Mala som zostať v Prahe, tam sa berú v dave aspoň akési ohľady, toto slepé nemilosrdné sebectvo má ďaleko od zamilovaného spoločenstva hipíkov na Ozore.
Každý s veľkou lyžicou, sám na konci sveta, a nedokáže sa napiť.
Zaslúžime si anihilovať, a nie je to príliš dostojná recyklácia.

4. Sme vedeli že to príde, ale koho pozveš na zatváračku, a kto nakoniec príde? Poznáme sa maximálne na sedem hopov, ale zísť sa nedokážeme. Čo sa nestihlo doteraz, už nejde dobehúť.
Čakanie ma ubíja, tak pijem. Nonšalantne sa oddávam alkoholu a rozprávam na počkanie skazky o tom, čo čaká v posmrtnom tuneli.
Na krku mi visí egyptský symbol Brány, ale možno už dali nový zámok.
Zhebneme. No a čo.
Zdravím pod kopcom Sisyfa.

000001010006353201054481064110930787102007895449
akira
 akira      22.04.2015 - 22:59:59 [7K] , level: 1, UP   NEW
Na parapet Ivanovho bytu dopadali kvapky moskovského dažďa ako malí ninjovia. "Bác ! Ííja !", tupý úder a výkrik, ako z inštruktážneho videa karate. V Ivanovej hlave prebiehali miliardy molekulárnych popráv. Nemilosrdná krvná riava odtŕhala blahodarné molekuly alkoholu od prívetivo teplých mozgových buniek a posielala ich do vyhnanstva na ešte nespevnené ostrovy Ivanovej pečene kde podliehali konečnému rozkladu. V Ivanovej hlave sa chemický proces a zvuková kulisa zliali do hrozivého sna, v ktorom sledoval hlučnú smrť svojich alkoholických priateľov prevtelených do maličkých postavičiek ako väzeň z mliečneho baru strážený dvoma téglikmi kefíru so samopalmi.

Sen by možno upadol do zabudnutia, keby ho vo vhodnej fáze neprerušila kozmická loď strieľajúca ohnivé červené meče, zničená fotónovým torpédom. Topánky značky "Foton Fashion" boli už druhým rokom hitom u moskovskej strednej vrstvy. Topánka zapadla do kúta a pri pohľade na svietiace červené číslice budíka sa Ivan prebral. Keď sa nadýchol, aby mu príval kyslíka umožnil zistiť čo to bolo za srdcervúce výkriky, uvedomil si že to bola jeho pravá prieduška. Dostal chuť na cigaretu. Kedže býval v podnájme a domáca neznášala zafajčené koberce a nábytok, musel sa premôcť a vrhnúť sa do náruče nepriazne počasia na balkóne. Na cestu si uvaril kávu ako pravý gentleman. Dve deci pressa s vytlačenou polkou citróna. Moknúc popíjal nápoj čo by postavil na nohy aj mŕtveho slona a potom ho bleskovo zas zabil bez jediného zaváhania či zakolísania. S kyslým ksichtom poťahoval z cigarety.

Keď sa vrátil do obývačky, rozhodol sa že si pustí nejakú hudbu. Jeho priateľka mu na liečbu opice odporúčala spievajúce tibetské misy. Poslúchol ju, aj keby v tom momente radšej spieval on a nie do tibetskej, ale do moskovskej misy. Spustil obskurný prehrávač s bezdrôtovými slúchadlami, a rozvalil sa na diváne. Zaspal vo zvukoch mís ktoré rozospievali tibetskí mnísi. Keďže spal niekoľko hodín, prehrávač neskončil s posledným tónom vznešených tibetských mníchov. Pokračoval nahrávkami tak ako boli uložené na pomerne veľkom disku prehrávača. Po mníchoch nasledovala osemhodinová nahrávka s motivačnou knihou. Kniha začínala citátom o tom ako sa nejaký cestujúci viezol s Pablom Picasom vo vlaku, a pýtal sa ho prečo maľuje nereálne - zdeformované vízie. Na to sa ho Picasso spýtal, čo považuje za realitu. Chlapík vytiahol fotografiu svojej manželky. "Je nejaká malá a placatá!", odvetil Picasso. Ďaľej nasledovali bežné motivačné kecy o tom ako je každý človek jedinečný, a ako má svojej jedinečnosti prispôsobiť svoj život.

Ivan sa zobudil na ďaľšiu dávku svetelných mečov umlčaných fotónovými torpédami. Druhý čas na budíku ktorý už nebolo možné ignorovať. Ivan odhodil vybité rádiové slúchadlá. Akurát dosť času na rýchlu sprchu, a cestu na šichtu.

...

"No ukážte sa holúbkovia, akí ste mi zase triezvi", Anton Michailovič dával v depe Moskovského metra dýchať svojim podriadeným, revízorom, do prenosného merača hladiny alkoholu. "Ivan zasa máš zbytkáč. Ale môžeme sa na to vysrať. Hladina je nízka." "A nebudem riadiť kozmickú loď", doplnil Ivan - absolvujúc tento rozhovor asi po miliónty raz. "A nebudeš riadiť kozmickú loď", zopakoval nadriadený mierne nahnevaným hlasom, dávajúc najavo nevôľu nad tým že ho Ivan neberie vážne, aj keď priviera oko a mohol by ho na hodinu vyraziť.

Na jednej zo zastávok nastúpili s dvoma kolegami do hrkotajúceho vagóna metra. Po chvíli si dali na rukáv pásky revízorov a spod tričiek vytiahli odznaky. Podarilo sa mu lapiť asi devätnásťročného dlháňa. "Keď nemáte lístok musíte zaplatit p-o-k-u-t-u !" "Nemusíš mi to hláskovať retard. Hovorenie ti moc nejde. Ale asi si športovec, obratný, tak si naser na ksicht !" "Netykajte úradnej osobe." Blížila sa stanica. "Vieš čo ty úradná osoba, ja si vieš čo môžem s pár rublíkmi, tu máš sto dolárov !", odvetil dlháň mávajúc Ivanovi stodolárovkou pred tvárou. Otvorili sa dvere. Náhle mĺadík vyhodil stovku do vzduchu. Ivan sa po nej inštinktívne natiahol, zacítil tupú bolesť na tvári, zatmelo sa mu pred očami a spoadol na zem. Dlháň obratne zachytil stodolárovku a, využijúc moment prekvapenia, zmizol v dave na eskalátoroch.

"Ilja Stovkár zase vyčíňal.", smial sa kolega v čakárni potom čo Ivanovi obézna doktorḱa so sestričkou zasádrovali zlomený nos. Do konca týždna mal voľno. Vybral sa teda domov, a s najlepším tekutým priateĺom človeka si ľahol na diván. Nové molekuly alkoholu sa prisávali na mozgové bunky ako novorodenci na prsia svojich matiek. Ivan zaspával tiež ako novorodeňa.
...

Inžinier Frolov bol hlavným architektom automatického systému nukleárneho odstrašovania Ruskej Federácie zvaného Mŕtva ruka. Takýto projekt si vyžadoval muža činu. Vačšinou platila zásada prísneho utajenia. Stávalo sa, že to čo mohol kolegom povedať bolo absurdné, a to, čo nebolo absurdné bolo prísne tajné. Aby sa veci pohli dopredu, musel mnohé veci vykonať sám, čo mu dávalo úžasnú moc. Frolov bol tiež blázon, ale blázon ktorý prešiel všetkými testami. Na rozdiel od iných bláznov mal však oveľa vačsiu moc, nie ako dáky cvok čo dokáže zabiť matku s dieťaťom, alebo zhodiť z oblohy lietadlo plné pasažierov. "Načo niečo v malom podpáliť, keď to môžem odpáliť vo veľkom!", hovorieval. Ale dlho na to nenašiel odvahu. Až jednoho dňa sa chcel sústrediť na svoje vnútorné hlasy a dal si na hlavu synove slúchadlá. Nevšimol si, že ich zapol. V jeho mozgu zarezonovala hudba tibetských mníchov a potom ho zaujala vtipná príhoda s Picassom. Zistil že je jedinečná osoba.

Všetci si mysleli že odpaľovací systém je veľmi zložitý. Vlastne ho tvoril vysielač, maskovaný v hrdzavých vagónoch. Vysielač vydával bzučivé zvuky ktoré rádioamatéri nazývali "Ruský bzučiak". Každé zabzučanie deaktivovalo systém na určitú dobu. Posádka záložného pracoviska monitorovala signál a v pripade prerušenia primárneho signálu zapla záložný. Pokiaľ sa neozval ani ten, predpokladalo sa že ruské územie zničil nepriatelský úder. Všetky rakety prešli do neprerušiteĺného útočného módu. Prehral sa precítený prejav dákej politckej špičky (keby niekto predsa len prežil a počúval rozhlas). A potom sa odpálili rakety na celý svet.

Frolov myslel na všetko. Zákerný výbuch zničil, napriek bezpečnostným opatreniam ktoré sa mu roky darilo obchádzať, obe pracoviská. Keď predstavitelia štátu počúvali prejav šialenca, o Pablovi Picassovi a jedinečnosti vedeli že je koniec.

.......

Ivan sa zobudil práve niekde v prostriedku prejavu, ku ktorému ráno poskytol inšpiráciu. Zistil, že na WC nechal rozsvietené svetlo. Jeho matka mu vtĺkala do hlavy že elektrickou energiou má poctivý pracujúci človek šetriť. Chvíľu ho zožieral pocit viny. Nakoniec sa v tej tragickej, ale ním ani náznakom netušenej situácii rozhodol pre posledné - trochu hrdinské a mierne nihilistické gesto "A čo, seriem na to, bárs by ten svet aj vybuchol, dnes na hajzli nezhasnem !"

000001010006353201054481064110930787102007895298
palino
 palino      22.04.2015 - 19:01:04 [5K] , level: 1, UP   NEW


I.

Poznal som zásadného človeka. Falzifikoval Darwina, prekonal Hegla, nasledoval Mozarta. Nikto si ho nevšímal. Nikto si ho nepamätal. Nepodelil sa. Umrel.

II.

Päť chlapov sedí pri pive. Jeden rozpráva o žene, ktorú stretol. Štyria si vizualizujú jej prednosti. Čašníčka prináša ďalšie kolo. Chvíľa sexuálne nabitého ticha a úsmevných pohľadov. Jeden z nich si neskôr vypýta číslo. Dovolá sa do pohrebníctva. Ďalší začne rozprávať o novom modeli auta, ktoré si nemôže dovoliť. Ostatní sa predbiehajú v dopĺňaní znalostí z oblasti spotreby a dostupnosti náhradných dielov. Je čas prejsť na tvrdé. Najsmelší otvára tému neistoty a strachu z budúcnosti. Nevie či má začať stavať teraz alebo najskôr založiť rodinu. Ostatní sa podelia o svoje problémy. Debata naberá abstrakcie a pri piatom poháriku už nestačí svetský slovník. Krčmu zatvárajú a chlapi sa na bare držia za plecia. Chcú si ešte objednať, podržať nachvíľu v sebe rozlievajúcu zraniteľnosť, moment bratstva a pocit spojitosti, odlúčenosti so svetom. Jeden zavelí a odídu na diskotéku.

III.

Upravená žena sedí v kaviarni. Prichádzajúci muž si sadne. Vzájomne sa prezerajú, ale tak, aby sa ich pohľady nestretli. Žena má na stole pohár vína. Pohrá sa s vlasmi. Muž sa postaví a smeruje k žene. Žena klopí zrak a pýri sa. Muž prechádza okolo nej a smeruje na toaletu. Muž sa nevráti.

IV.

V meste žijú ľudia, ktorých spájajú iní ľudia. Nie všetci sú priateľmi. Stretávajú sa vo voľnom čase na rovnakých miestach. Niektorí majú medzi sebou romantické zväzky. Niektorí čakajú na svoju príležitosť, kým sa aktuálne romance rozpadnú. Dočasne predstierajú nezáujem a radosť zo stretávania svojich sokov. Po čase sa preskupuje zloženie párov. Vznikajú nové napätia, nevraživosti, tiché nepriateľstvá. Ľudia sa ďalej stretávajú. Čakajú na zmenu, vzrušenie z ich sedimentujúceho života.

V.

Piaty rok v open office. Žena sedí so slúchadlami na ušiach a neprítomne vypĺňa excelovskú tabuľku. Do vylešteného okna narazí jastrab. Žena v úľaku pozoruje ako padá zo sto metrovej výšky kolmo na chodník medzi ľudí. Nerušene prekračujú jeho zvyšky. Na druhý deň sa zbalí a odchádza preč z mesta.

VI.

Jeleň spozornie. V húštine zbadá krikľavý stan. Preľakne sa a utečie. Premáha ho zvedavosť a po pár ostýchavých útekoch sa priblíži. Na zemi vidí nehybnú bledú ženu, po ktorej lozí háveď.

X.

Astronómovia pozorujú Zem zo Zeme. Nový teleskop umožňuje vidieť cez červiu dieru. Ku Zemi sa približuje obrovské teleso z vesmíru. Teleskop zaostrí na zreteľné štruktúry na povrchu oceánu. Nadrozmerné tvory pripomínajúce jaštery popíjajú nápoje, držia sa za končatiny. Spolu vytvárajú kilometre dlhé zreteľné geometrické obrazce. Jeden z astronómov prepíše útvary do univerzálneho translátora. Na displeji sa zjaví: „ Milujte sa a nemnožte sa. Keep it in the ground! 43?“

000001010006353201054481064110930787102007888337
bakany
 bakany      14.04.2015 - 16:09:39 [3K] , level: 1, UP   NEW
tam kde sa bezpodmienecna sebakontrola stava zivotnym meradlom, sedel v bare so sklonenou hlavou.
chvilu pluje na zem drobne cierne sliny, spotenou ciernou rukou odrata bankovky, nakoniec polozi vsetko na pult a odchadza.
sedi v elektricke, po nohach mu steka cierny pot. steka na dlazku, premaca latku nohavic, vytvara male cierne mlaky, ktore sa spajaju v drazkach. ludia sa od neho vzdaluju, aj on straca chut cestovat a vystupuje.
opiera sa o stlp, ktory je cierny. obcas pozrie na cestovny plan, obcas na iduce auta. nakoniec unavene odkraca, za nim cierne slapaje.
lezi vo vani, ponoreny pod ciernou hladinou, po spicky vlasov, po tme. niekto zvoni, nechce ist otvorit, po chvili pocuje vo dverach kluc.
stoji nad vanou cierny az po paty, snazi sa jej ist naproti. stretnu sa v chodbe, drziac sa zarubne chce nieco povedat. z prsta mu padaju cierne kvapky, ona len s krikom pusta kluce na dlazku a uteka prec.
sedi pri rieke, uprostred ciernej baziny. kazdy sa jej vyhyba, nikto tadial nepojde, ani pes.
neskor ho odtial odvezu, vraj: znecistuje riecne rameno, vraj: tym ciernym svinstvom zamoril cele okolie, vraj ani tam nevedia co s nim.
lezi na pusti, ruky dokoran a nad nim vybuchuju male cierne hriby. dycha zhlboka a vie ze prichadza koniec, no netusi aky. cierne hriby su coraz vecsie.
prichadzaju americki vedci a vystreluju ho do pice na Mars.

000001010006353201054481064110930787102007884508
Terezit
 Terezit      08.04.2015 - 21:26:27 [1K] , level: 1, UP   NEW
Foter včera vyšiel po dvoch rokoch z basy v Leopoldove.
„Father?“
Mal dlhy.
„Yes, son?“
Bol gambler.
„I want to kill you.“
Bol to jeho posledný a môj prvý - DEŇ.

And now back to the acid, daily motherfuckin’ and crystal ship.

000001010006353201054481064110930787102007882593
Terezit
 Terezit      06.04.2015 - 21:45:45 [9K] , level: 1, UP   NEW
Našiel som v lese kus včelieho plástu, visel z drôtika na drevenom ráme. Odtrhol som ho a namieril proti slnku. Uvidel som desiatky sĺnk. Fakt, skús to a uvidíš. Desiatky jantárových sĺnk. Amber. Kopec šesťuholníkových striptérok. Alebo, vieš čo, radšej to neskúšaj.
Teplo desiatok sĺnk v mihu roztopilo ščavnaté voskové minibunky a všetko mi to stieklo po prstoch. Nos mi obtrela medová vôňa spolu so smradom spálených včelích hláv. Vylízal som to všetko z prstov a pozeral na desiatky sĺnk pravidelne rozostavaných na oblohe, ktoré tam otlačil plást.
Spálili ma, tak ako boli, pekne, postupne, ako posledného chudáka, tam, v lese. Fakt, zaňuchaj to a zacítiš.
Choď ma tam pozbierať, prosím ťa, daj ten popol dohromady, nejak ma povymetaj z tej jarnej krikľavej trávy. Len nech to tam nezostane také rotrúsené, prosím ťa. Vysyp ma do mora, nech to trochu napučí, alebo čo, len nech to nie je suché, do piče.
Pozri na oblohu, je to tam, kamaráde. Alebo, vieš čo, radšej ta nepozeraj.
V posledný deň
zoschne ti dreň, fakt, skús to.

000001010006353201054481064110930787102007873584
Kuzmics
 Kuzmics      25.03.2015 - 23:04:06 (modif: 25.03.2015 - 23:11:15) [1K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
byvau som trizvy, haj jaj,
mrte trizvy som byvau.
a co som z toho mau?
otazky, jednu za druhou,
neistotu.
Idealy, moralne zasady,
predstavy o svete.
A co stete,
vacej,
od triezveho cloveka?

Kokotin sa vam zachcelo,
troska aby trepal,
blabolil, klebetil !
O ano, aby pomastil
vase suche, prazdne hlavy,
vase prostoduche myslienky
aby ich posilnil, poslal
do utoku,
proti jej, ci onomu.

Banda vyjebana,
nemate pokoja,
a ani ja.

A mozem sa vam na to akurat tak obesit.

000001010006353201054481064110930787102007871996
kyberbubus
 kyberbubus      24.03.2015 - 01:35:31 [2K] , level: 1, UP   NEW
1. Deň je jednotkou času. Čas zrejme zanikne spolu so súčasným vesmírom ako ho poznáme, v tom prípade posledný deň závisí od konca vesmíru, ktorému fandíme. Deň ako jednotka času bude existovať nezávisle na tom, či vtedy bude existovať ľudstvo. V prípade, že ľudstvo bude existovať, možno posledný deň príde, keď ľudstvo zistí, že je vo vesmíre samotné a podarí sa mu prepnúť celý vesmír do iných dimenzií, keďže starý klasický einsteinovský systém ich už znudil a ľudstvo znudene kolonizovalo celý prázdny a tupý vesmír.

2. Deň je ľudský koncept, a netreba ho brať do úvahy. Poprípade ide aj o koncept zvierat, alebo tej časti živej hmoty, ktorá je schopná vnímať rozdiel medzi dňom a nocou. Mimo nich tie koncepty nemajú význam, keďže neexistujú iné ľudstvu známe možné spôsoby ich vnímania. Preto ale ľudia konštruujú bytosti, ktoré ich pravdepodobne v dohľadnej dobe predbehnú aj v mysľovej kapacite. Pri súčasnom vývoji počítačovej techniky a kybernetiky je reálne, že superbytosti s nadľudskými mozgami budú v najbližších desaťročiach realitou. Ľudstvo si vypestuje svojho evolučného nástupcu a ľudia si budú môcť vybrať, ktorým z nich sa budú môcť nechať ovládať, on ich bude maznať a ňuňkať a zabezpečovať im obživu. Počítače sa budú baviť na ľuďoch podobne ako ľudia na opiciach, ale ľudia budú cítiť iba nehynúce maznanie od bytostí, ktoré ich prevyšujú, na ktoré nevedia dosiahnuť a ktorým idú slúžiť a zabávať ich.

3. Pozemský deň je interval otočenia planéty Zem okolo svojej osi.
Existujú ale aj iné dni, pretože každá planéta má svoj vlastný koncept dňa a noci. Cirkumbinárne planéty ako napr Kepler-16b obiehajú okolo dvoch hviezd, planéta KIC 4862625 pre zmenu obieha okolo štyroch. V tom prípade koncept dňa zanikne spolu s tým, ako zaniknú planetárne systémy tak, ako ich poznáme. V budúcnosti bude možné porozmiestňovať planéty praktickejšie, než podľa ich obežných dráh.

4. Kocúrovi Ferovi transplantovali mozog práve umretého aranžéra planetárneho materiálu Dž. ň#°4490. Kocúr Fero absolvoval akt גיור, čím konvertoval na judaizmus. Bohužiaľ, tradičná židovská komunita ho neuznala, preto založil separátnu židovskú komunitu pre kocúrov. Obrezané kocúry sa zbavovali háčikov na penise, čím bol sex s nimi atraktívnejší pre mačky, keďže im nezranil vulvu. To isté sa týkalo aj ježov. Ferove dynamické planétové aranžmány dramaticky a plasticky stvárňovali príbeh posledného dňa, apokalypsy, presne podľa exegéz Tóry, čím obrátil na vieru veľa ďalších mačiek a spriaznených živočíšnych druhov. Keď tie zomreli, boli následne reinkarnované do iného druhu zvieraťa, a mozog ostal nesmrteľný. Dž. ň#°4490 stvárňoval apokalypsu vyjadrovacími prostriedkami všetkých zvierat, do ktorých sa reinkarnoval, a pokračuje dodnes.

5. Toto je posledný deň. Odteraz začneme merať čas podľa toho, kedy vstávame a ideme spať. Každý máme iné spánkové režimy. Každý si ide merať čas po svojom.

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

000001010006353201054481064110930787102007871291
ametyst
 ametyst      23.03.2015 - 11:07:22 (modif: 23.03.2015 - 11:07:49) [2K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
To je predsa každý deň...
Ale skutočne posledný bude len ten, keď si spolu povieme, že nemusíme ísť nikam a môžeme všade...
že odteraz je život večnosťou
nekonečnom
predstáv a splnených prianí
nikto nás do ničoho nenúti
každá bytosť je šťastná
všetci majú všetko čo chcú

Iba že by si tomu neveril(i)...
by spôsobilo že posledný deň je v nedohľadne
v delte rieky, kde vám už nepomôže že dokážete žiť len zo sladkej vody
tam kde sa všetko naplní a nepôjdete všetci jedným smerom s prúdom rieky,
ani proti prúdu, ale každý svojím smerom s vedomím že žraloky boli len
počítačová simulácia iluminátov.

000001010006353201054481064110930787102007871053
knedlis
 knedlis      22.03.2015 - 22:22:47 [8K] , level: 1, UP   NEW
close to equator, subtropics of your heart

tvoje skořábka je snehobiela. myslela som si, že ku koncu už nebudem sama. amanda, livia, nancy, cachaca. výjav je k tomuto tento: preťaženie zmyslov - a potom: teplo, ticho, tíšenie bolesti, pípanie, tekutiny. cachaca.

full time

Predstavujem si ho, neviem prečo, ako kozu.
"impregnovaná koza sa svojou trvácnosťou blíži oceľovému rámu"
full time to eternity.

predposledný deň

možno len proste nemáš rád niektoré druhy kvetín. jedno ráno sa zobudil s priehršťou lupeňov v pyžame. mám rada kaktusy, napriek tomu, že pre mňa predstavujú hrozbu. second day to eternity.
odkaz: dnes neponocuj. zajtra máš ťažký deň.

posledný deň

moja krv je snehobiela, predstavujem si ho, ako spolu skáčeme cez kozu, neviem prečo. Amanda, Livia, Nancy, Cachaca, výjav je tento: snehobiela obloha, všetky vŕzgajúce pánty, všetky déja vu sa stanú a stali dnes. Tie momenty, krátke len jak lusk: pijem víno a zacítim takú tú voňavku tvoju. veľmi zvláštný pocit, že som ťa už niekde stretla, alebo že viem, že sme sa už stretli alebo že sa stretneme. Figa tečúca po brade, vonku zatrúbilo auto. Mala som ich silnejšie na jar ako v zime, zima je snehobiela.

Alebo aj také viacminútové: Pred úradom vlády sa šmyknem na ľade a drbnem a potom ma pošlú na iný úrad do petržalky a cestou autobusom rozmýšľam čo by sa stalo keby ťa stretnem a poviem si malý scenár v hlave čo by som bola bývala povedala.

čo by som bola bývala povedala. čo by som bola bývala vedela, že mám spraviť. a čo by sa bolo bývalo stalo, keby som bola bývala menej nervózna.keby som si bola bývala myslela, že by som bola bývala možno aj dosť dobrá na to sa ti prihovoriť. keby som bola možno niekedy bývala dostatočne smelá na to ísť odísť. keby som sa aj teraz vedela pustiť tohto snehobiela.

A to posledné, dnešné déja vu: len krátky čas, militrilisekunda: osa, vôňa stromu a posledná spomienka na to, ako babka šklbe na terase sliepky.