Francúzsko a Európa krutým spôsobom splatili grécky dlh

Francúzsko a Európa krutým spôsobom splatili grécky dlh. Geopolitickú rovinu teraz neriešime, hoci už aj také bolo. Hovoríme o futbale. O ukončenom Eure 2016. Pred dvanástimi rokmi prehralo Portugalsko vo finále Eura 2004 s defenzívne ladeným Gréckom 0:1 po jedinej priamej strele do priestoru svojej bránky.

Po finále zvlášť silno nariekal hráč s číslom 17. Cristiano Ronaldo. Teraz v 17. minúte finálového zápasu Eura 2016 plakal zas. Ani nie od bolesti, ako od sklamania. Hráč, ktorý zažil mnoho, sa po nešetrnom zákroku zranil a musel o chvíľu opustiť hraciu plochu. Jeho spoluhráči však finále dokázali napriek tomu vyhrať. Gréckym spôsobom.

Účelnou taktickou hrou, kúskovaním plynulosti zápasu a využitím jednej z mála svojich šancí. Ak dal pred rokmi víťazný gól hráč číslo 9 Angelos Charisteas, tak aj teraz skóroval hráč s rovnakým číslom na chrbte, akurát, že sa volá Éder. Nemôžeme však súhlasiť s tým, že sa Portugalci uchýlili k ultradefenzívnemu spôsobu hry ako Gréci, hoci spôsob prehry bol z pohľadu Francúzov krutý.

Portugalci, inak futbalovo hravý národ, si vzali späť to, po čom sa naťahovali pred rokmi. Francúzsko a Európa krutým spôsobom splatili grécky dlh. Domáci pocitmi, aké pred rokmi zažívali Portugalci. Boli rovnako blízko veľkého sna, v ktorého naplnenie pred šampionátom dúfali len skryto.

Zvládli obrovský tlak, ktorý logicky dopadá na plecia tých, ktorí sú organizátormi a spolufavoritmi podujatia. Skupinu zvládli bez výraznejšieho zaváhania, uhasili islandský vulkán a skvelou v hrou v skutočne predčasnom finále eliminovali najkomplexnejší reprezentačný tím na tomto šampionáte Nemecko.

Či tento triumf v skutočnosti Francúzom vzhľadom na finále trochu mentálne neuškodil, je samozrejme otázne. Faktom však je, že vo finále už podobný výkon nezopakovali. Samozrejme, v závere zápasu mal dať Gignac gól a nie trafiť žrď, a bolo by po dileme. Nielen tej finálovej, ale aj tej Deschampsovej nominačnej, keď sa najviac spochybňoval práve Gignac. Takto prišla veľká chvíľa Édera. 

Mimochodom, hrá za francúzsky LOSC Lille. Teda, v poslednej sezóne skôr nehral. V decembri si poranil členok a chýbal päť týždňov, vo februári si poranil koleno a chýbal dva týždne. Za Lille odohral trinásť ligových zápasov, dal šesť gólov. Teraz si príde na finále ako náhradník a skolí Francúzsko. Mimochodom, ide o prvého strelca finálového gólu na ME, ktorý sa narodil mimo Európy.

Európa ostala v úžase nad tým, kto sa stal jej šampiónom. Pred týždňom sme riešili, že Portugalsko sa môže stať majstrom Európy bez toho, aby vyhralo čo len jeden zápas v riadnom hracom čase. Až na semifinálovú odchýlku proti už vyčerpanému Walesu sa tak stalo.

Portugalci si na ME zaknihovali päť remíz a jedno víťazstvo. Mohli vypadnúť už v skupine, keď v zápase s Maďarskom trikrát dobiehali náskok súpera. Bolo by to nespravodlivé, to treba spomenúť, ak sa už spomína, že sa trochu nespravodlivo stalo európskym šampiónom.

Pravdou však je, že postupovali z 3. miesta a že boli v situácii, keď nemali všetko vo vlastných rukách. Ich zlato je nielen odrazom výkonov, ale aj otázkou šťastia a pavúka.

V jeho jednej časti platili zákony džungle. Výborní Nemci poslali domov výborných Talianov, ktorí predtým poslali domov Španielov. Potom poslali Nemcov domov Francúzi. Portugalci sa zatiaľ na finále presúvali bočnými uličkami, aby nakoniec zdolali tých, ktorí prišli hlavným vchodom po červenom koberci.

Ani neriešme štýl hry Portugalska vo finále. Bola to nevyhnutnosť. A zároveň ich šikovnosť. V kvalite jednotlivých formácií sa hostia domácim nemohli rovnať, navyše rozglejila sa im aj tá, ktorú mali mať vďaka Cristianovi Ronaldovi kvalitatívne lepšiu.

Kým Francúzi mali stopercentne poukladané každé polienko vo svojich formáciách, Portugalci sa hľadali a tréner Fernando Santos si na záverečnom turnaji musel niekedy pripadať ako v príprave.

Spomeňme si len na ladenie stopérskych párov. A ešte aj na záverečné čakanie na zdravotný stav Pepeho, inak možno najlepšieho hráča Portugalska na týchto ME. Nastúpil a bol odmenený. Spolu s Cristianom Ronaldom vyhral v tomto roku ME a Ligu majstrov, takže tak dokázal to, čo pred ním Luis Suarez (1964, Real - Španielsko), Van Breukelen, R. Koeman, Van Aerle, Vanenburg, Kieft (1988, PSV - Holandsko), Anelka a Karembeu (2000, Real - Francúzsko), Torres a Mata (2012, Chelsea – Španielsko).

Povedať, že Portugalci si víťazstvo na ME nezaslúžili, by nebolo správne. Nedostali vo finále gól a v jeho predĺžení jeden dali. Zvládli neskutočne ťažkú situáciu v podobe rýchlej straty jedného z najlepších hráčov v histórii. Podobnú situáciu si nepamätáme, napadá nám príbeh Ajaxu v Trnave spred piatich desaťročí, keď sa skoro porúčal Cruyff – Ajax sa rozsypal a mohol inkasovať aj poltucet.

Portugalci okom nemihli... Hrali disciplinovane, bolo pozoruhodné, s akou koncentráciou a bez toho, že by pred svoju bránku prinášali nebezpečenstvo po zbytočných fauloch. Vystríhali sa ich, hrali chladnokrvne, žlté karty začali dostávať až v hektickejšom predĺžení. Potvrdili, že ich tím sa skladá z hráčov s veľkými skúsenosťami – v tomto smere Francúzov prevýšili. Tým je povedané veľa. Bez ohľadu na to, že na ME hrali Nemci, Taliani a Francúzi skutočne lepší futbal.

Cristiano Ronaldo má už teraz Zlatú loptu za rok 2016. Nevieme, čo by sa muselo stať, aby o ňu prišiel. Je majster Európy a víťaz Ligy majstrov. Individuálne majstrovstvo Lionela Messiho ide do úzadia. Je paradox, že CR7 dokázal vybojovať titul s reprezentáciou pár dní po tom, ako jeho veľký argentínsky rival v návale frustrácie z ďalšieho reprezentačného neúspechu ohlásil záver reprezentačnej kariéry.

A je paradox, že titul majstra Európy pre Cristiana Ronalda vybojovali spoluhráči, ktorí sú vnímaní ako tí, ktorí sa pri ňom vezú. Teraz stál Cristiano Ronaldo za čiarou a všetko, čo mohol robiť, bolo, že rozhadzoval rukami a burcoval ich. Futbalista z inej galaxie je majstrom Európy, ale finále zvládol komparz. Ďalšie poučenie.