Uvedenie knihy do života prebehlo v jednom z priestorov, ktoré sú zachytené aj priamo v nej, no ktoré ušli rozsudku smrti. Priestor súčasnej kultúry A4, podobne ako Filmový klub Nostalgia či hudobný klub Fuga, si našiel nové miesto, kde funguje dodnes. Väčšina ostatných priestorov však toto šťastie nemala a dlhé roky tak ostávali uchované len v sporadických novinových článkoch, no najmä v spomienkach generácií, ktoré ich považovali za svoje. O tom, že spomínanie má svoje limity, svedčila aj diskusia v A4, kde architekt Štefan Polakovič a umelec Jozef Vlk debatovali o priestoroch z turbulentných 90. rokov.
Reč bola o Bazéne, starom priestore na Žižkovej ulici, ktorý v priebehu rokov 1992 až 1996 slúžil rôznym experimentálnym akciám a za ktorým stál Vlk, ako aj o U.Clube, podniku v hradnej skale, ktorý v roku 1993 založili piati ľudia, medzi nimi aj Polakovič. Pri spomínaní na to, ako sa začiatkom 90. rokov snažili od mesta získať nejaké vhodné priestory, si však obaja navzájom viackrát opravovali dátumy, miesta a občas aj mená ľudí. Kultové bratislavské miesta zbežne zachytávala už predchodkyňa aktuálnej publikácie BA!! s názvom BA! (2007), no na systematickejšie zakonzervovanie spomienok je najvyšší čas.
Kniha BA! s podtitulom u-fu-turistický sprejvodca Bratislavou bola projektom kurátorky a kunsthistoričky Zuzany Duchovej, pri BA!! sa ako editor na knihe podieľal aj muzikológ, hudobník a kurátor Slávo Krekovič. Ten hovorí, že kniha vznikla nielen preto, že spomienky pomaly vyprchávajú, ale aj preto, že niektoré staršie priestory už najmladšia generácia nepozná ani z rozprávania. „Vždy existuje akási medzigeneračná priepasť. A myslím si, že pre ľudí z kultúry a nielen pre nich, je dobré vedieť, čo sa dialo v meste pred nimi. Je užitočné lepšie poznať identitu mesta, ktorú tvoria ľudia zospodu,“ mieni.
Do prvého klubu nepustili ani Lyncha
Hoci kniha je ohraničená zlomovým rokom 1989, najstarší priestor, ktorý sa v nej spomína, je divadlo GUnaGU, ktoré sa v Dome kultúry Ružinov usídlilo v roku 1985. Keďže na inej adrese úspešne pôsobí dodnes a má svoju históriu zmapovanú dokonca knižne, je v rámci knihy tak trochu výnimkou. Viacerým generáciám je známa aj Stoka, ktorá ustúpila Eurovei až v roku 2006, po pätnástich rokoch existencie, či Artforum, ktoré sa v priebehu rokov zmenilo z obývačkového projektu na malú obchodnú sieť. Komu z mladšej generácie však niečo hovoria názvy ako New Model Club, Rock Fabrik alebo UW Café?
New Model Club je skutočný „modelový” príklad. Jeho 729-dňová existencia v rokoch 1991 až 1993 pekne dokumentuje chaotický prechod k slobode. Sídlil na Obchodnej ulici 2. "Po osemdesiatom deviatom roku boli všetky krčmy otvorené iba do desiatej. Tak sme žúrovali po bytoch. New Model Club bolo prvé miesto, kam sa dalo chodiť. A preto bolo otvorené, pokiaľ tam boli ľudia. Aj do rána. Stretávali sa tam ľudia z bratislavského undergroundu. A kto bol vtedy bratislavský underground? Ľudia, čo počúvali inú hudbu, aká sa hrala v rádiách: indie, nezávislú scénu, punk,“ spomína v knihe jeden zo zakladateľov klubu Ralf Ševčík.
Klub bol prístupný iba pre členov, ktorými boli v tom čase hlavne hudobní fanúšikovia naprieč žánrami, ktoré dovtedy v meste nemali priestor. Na vstup do New Model Clubu bol potrebný preukaz. Na diskusii pri uvedení knihy sa spomínalo aj na večer, keď do slovenskej metropoly zavítal kultový americký filmový režisér David Lynch. Vraj chcel vidieť bratislavský underground. Biletári ho však bez preukazu dnu nepustili… Formát vytvárania nových priestorov pre fanúšikov umeleckých žánrov, ktoré dovtedy v meste nemali priestor, bol však príznačný pre väčšinu nasledovníkov prvého súkromného klubu.
Foto: ATRAKT ART
Malý zázrak vo formáte A4
Prečo New Model Club skončil? „Po prvom roku prevádzkovania nám chceli zvýšiť nájomné o 1 200 percent. Aj ten dom šiel do rekonštrukcie,“ vysvetľoval v knihe druhý zakladateľ Víťo Fila. Podobne to bolo v tých časoch aj s inými priestormi. Polakovič a Vlk spomínali, že v istom zmysle ponúkali 90. roky viac možností – lacných zdevastovaných priestorov v centre bolo neúrekom, dohody sa rodili viac živelne. Ale podobne rýchlo aj padali, a s nimi kultové miesta, ktorých prevádzkovatelia nenašli energiu na ich presúvanie. Prípadne si založili iné – ľudia z New Model Clubu napríklad stáli pri zrode U.Clubu.
Kým v 90. rokoch ohrozovala fungovanie klubov a kultúrnych priestorov turbulentná doba a z nej plynúci chaos, po roku 2000 sa alternatívne umelecké aktivity zase neraz označovali za dekadentné, "pošpiňujúce” imidž Bratislavy. Historicky prvý bratislavský župan Ľubo Roman dlhodobo brojil proti bufetu Propeller s jeho nezávislou kultúrnou scénou. Sídlil totiž na Tyršovom nábreží (na mieste, kde dnes pravidelne robí mestskú pláž telefonický operátor). Médiá vtedy upozorňovali na to, že to môže súvisieť s faktom, že Roman prevádzkuje v susedstve dve luxusné reštaurácie, ktorých zákazníkom sa klientela Propellera nemusí pozdávať.
Keď v roku 2004 vzniklo na Námestí SNP, v priestoroch bývalého Véčka, centrum pre súčasné umenie A4, bol to malý zázrak. Jednak preto, že vzniklo v centre, ale aj preto, že v jednom projekte spojilo viacero kultúrnych organizácií. Od začiatkov však i tak muselo centrum žiť v neistote. Národné osvetové centrum, ktoré v budove sídli, s priestorom viedlo tichú vojnu. Keď došlo prvé rozhodnutie o vysťahovaní, rezort kultúry vydal stanovisko, že chce „aby sa V-klub opäť stal populárnym spoločensko-kultúrnym centrom, skrátka, aby centrum žilo celý deň.“ V tom čase malo A4 za sebou už 800 kultúrnych podujatí…
Ocenené zrušené Šafko
Boje s podnikateľskými či politickými zámermi sú nepríjemné, no bežné. Menej pochopiteľný je pretrvávajúci prístup mesta. Slávo Krekovič ho pekne vystihol postrehom, že do bývalého U.Clubu (dnes Subclubu), kontroverzného i dôležitého priestoru viacerých generácií, dodnes nevedie prístupový chodník. Hoci kompetentní vedia, že prinajmenšom raz týždenne – každý víkend prechádzajú po rušnej ceste (zjazde z Mosta SNP) do klubu desiatky ľudí, roky to nikoho nezaujíma. Inokedy zase úradníkov zaujíma bezpečnosť až príliš – ako v prípade Cvernovky, ktorú po bezproblémovom fungovaní zastavili práve výhrady k bezpečnosti návštevníkov.
Iným aktuálnym príkladom už nielen ignorácie, ale priameho nepriateľstva samosprávy môže byť projekt Šafko, ktorý je rovnako zachytený v knihe. Architekt Oliver Kleinert s manželkou, módnou návrhárkou Danou, sa rozhodli oživiť dlhodobo nevyužívané Šafárikovo námestie kultúrnym centrom, ktoré zaujalo nevšednou architektúrou postavenou na lodných kontajneroch. V roku 2015 však museli po zásahu novozvoleného starostu Starého Mesta Radoslava Števčíka projekt ukončiť. Paradoxne, o niekoľko mesiacov neskôr získal projekt Cenu Slovenskej komory architektov za architektúru CE.ZA.AR.
O tom, že pozitívnejší prístup je prospešný aj pre samotné mesto, svedčia viaceré zahraničné príklady. V poľskom priemyselnom meste Katovice sa napríklad pred rokmi začala odspodu formovať nezávislá kultúrna scéna. Imidž metropoly ťažkého priemyslu začala v istých komunitách prekrývať nová kultúrna identita. Mesto ju nepotlačilo, ale prijalo za svoju. Samotné Katovice dnes prízvukujú, že z mesta uhlia sa stalo mesto kultúry. A dnes v Katoviciach stojí aj jedna z najmodernejších koncertných sál, domov Národného symfonického orchestra Poľského rozhlasu. Symbióza par excellence.
Foto: ATRAKT ART
40 miest na papieri
Podľa Krekoviča bolo kľúčom k zaradeniu do knihy to, aby išlo o priestor nezávislý od oficiálnych štruktúr, zorganizovaný takpovediac zospodu, a tiež aby jeho prvoradým cieľom nebolo komerčné využitie (teda aby sa tam nedostal napríklad bar, ktorý má kultúrny program len ako doplnok). „Chceli sme tam zahrnúť všetky priestory, ktoré sa nejakým spôsobom snažili o kultiváciu prostredia v tomto meste. Iste, na niektoré si dnes už ľudia ani nevedia spomenúť, pretože napríklad fungovali až príliš krátko. Ale cítili sme potrebu tie, o ktorých sa ešte vie, zachytiť aj na papier,“ dodal.
Kniha má byť len východiskom pre rozšírenú webovú verziu. K nej by sa mohli okrem niekoľkých fotografií, pútavej grafiky mapujúcej pôdorysy priestorov a vyjadrení zakladateľov priestorov pridať aj spomienky ľudí, ktorí kultové miesta navštevovali. Kniha je už dnes silným argumentom v rukách združení, akým je napríklad KU.BA (Kultúrna Bratislava), ktoré sa snažia vytvoriť tlak na mesto, aby túto nezávislú scénu konečne prijalo za súčasť vlastnej identity. Takmer 40 zmapovaných priestorov zaznamenaných na viac ako 200 stranách je už kultúrnym dedičstvom, ktoré nemožno len tak ľahko ignorovať.
Z knihy tiež cítiť premenu. Od divokých 90. rokov k dravému developerskému začiatku 21. storočia po predsa len o čosi komunitnejšiu a aktivistickejšiu súčasnú Bratislavu. Menia sa podmienky aj pre kultúrne priestory? Editor knihy Slávo Krekovič, ktorý je zároveň jeden zo zakladateľov priestoru A4, si myslí, že situácia sa pomaly zlepšuje. "Komunikácia s mestom je však stále komplikovaná. Diskusie sme s magistrátom viedli už v 90. rokoch, spomínam si aj na jednu diskusiu s viceprimátorom v roku 2003 a môžeme ísť ďalej. Toto sa ešte musí zmeniť,” dodáva. Nuž, bodaj BA!!
(Ne)známe nezávislé priestory v Bratislave
FK 901 (1991 – 2003)
Po roku 1989 Pedagogická fakulta Univerzity Komenského zdedila aj budovu obvodného výboru komunistickej strany na Račianskej ulici, v ktorej bola kongresová sála s premietačkami. Škola pripravila projekt filmového klubu, ktorý by pomáhal financovať spolkový život študentov. Klub ponúkal výnimočnú dramaturgiu, okrem filmov aj hudbu a recesistické akcie. V roku 2003 fakulta zvýšila klubu nájomné o 200 percent, čo bolo pre ďalšie fungovanie neúnosné.
New Model Club (1991 – 1993)
Víťo Fila, jeden zo zakladateľov tohto prvého súkromného nezávislého bratislavského klubu, spomína, že na začiatku chceli v pivničných priestoroch na Obchodnej 2 vybudovať klub, kde by sa hrávala živá aj reprodukovaná hudba, robili sa happeningy, výstavy, divadlo. Vstup bol len na preukaz, vydaných ich bolo asi 500, členské bolo 365 korún na rok. Po dvoch rokoch fungovania klub skončil pre nájomné zvýšené o 1¤200 percent, ale aj pre rekonštrukciu budovy.
Galéria Duna (1996 – 2006)
Pokus o prvý rockový klub v Bratislave sa realizoval v bývalom kryte civilnej ochrany pod výškovou budovou Slovenskej technickej univerzity na Radlinského ulici. Podľa jeho zakladateľa Pavla Murína bolo cieľom priniesť do Bratislavy atmosféru pražských a brnianskych klubov a ponúkať rôzny obsah – koncerty, dídžejské akcie, výstavy, prednášky. „Niečo ako dnes robí KC Dunaj,“ dodal. Klub neskôr upadal, až sa jeho brány (pancierové) zavreli naposledy v roku 2006.
ProgressBar HackerSpace (2010 – 2013)
Pôvodne sídlil pár mesiacov na Panskej ulici, dlhodobejšie vydržal na Cukrovej (dva roky). Bola to bývalá stolárska dielňa vo dvore s dvoma väčšími miestnosťami. Jej zakladatelia chceli založiť hackerspace – komunitný priestor pre hackerov, ale aj umelcov a iných technologických nadšencov. Komunita, ktorá sem chodila, sa poznala najmä z portálov Kyberia a Hysteria. ProgressBar skončil pre rekonštrukciu budovy, v ktorej sídlil.
Galleria Cvernovka (2011 – 2013)
V budove bývalej továrne na Páričkovej ulici mali rôzni umelci svoje ateliéry od roku 2006. Skupina architektov okolo Martina Brixa sa k nim chcela pridať v roku 2011, no ponúknutý priestor bol priveľký. Rozhodli sa tam preto usporiadať akciu Urban Market, ktorou dostali zaujímavé priestory viac do povedomia verejnosti. Začali sa tu konať rôzne ďalšie kultúrne akcie pod značkou Galleria Cvernovka. Keďže celý čas fungoval priestor na „dobré slovo“, keď sa oň začali viac zaujímať úradníci, skončil.