Dcérka má starý mobil a oblečenie zo „sekáča", môže to byť problém?
Zdroj: gettyimages.com
Moja desaťročná dcéra odmietla chodiť do školy, pretože má starý mobil a oblečenie zo second handu. Vraj sa s ňou kvôli tomu prestali kamarátiť niektoré dievčatá z triedy.
Moja kamarátka zase niekoľko rokov odolávala tlaku syna, ktorý by v tričku zo sekáča nevyšiel ani s odpadkami.Vyriešila to kompromisom. On si na luxusnejšie vysnívané veci čiastočne ušetril z vreckového a ona mu doplatila zvyšok.
Poznám však aj opačné extrémy. Na klzisku som sa stretla s bývalou susedou a jej synom. Nohy sa mu v odretých korčuliach kývali a hrdzavé ostrie mu nedovolilo, aby sa vôbec rozbehol. Jeho snaha sa skončila plačom. „Predsa mu nebudem kupovať korčule. Našla som nejaké v pivnici, tie mu musia stačiť,“ vysvetlila matka nešťastného chlapca a viac neriešila. Ale aby bolo jasné. Problémom rozhodne neboli peniaze. Korčule vraj odmietla kúpiť z princípu.
Tak rozmýšľam, čo je správne. Podporovať deti v konzume, alebo ísť proti prúdu a trvať na prírodnom oblečení z juty? „Určite je dobré dieťaťu vysvetliť, že existujú aj iné hodnoty ako len nákup nových vecí, ale na druhej strane nemá zmysel deti vyčleňovať zo spoločnosti tým, že ich od reality úplne odtrhnete,“ vysvetľuje detská psychiatrička MUDr. Lucia Pacherová. „Deti, ktoré sa nenaučia pohybovať v normálnom svete, budú zmätené, bezradné a zraniteľné. Čo teda robíme, my, rodičia zle? „Najväčší problém je, keď sú rodičia presvedčení, že vedia, čo je pre ich dieťa najlepšie (v rôznych oblastiach života). Keď sa dieťa narodí, je na nás závislé, ale postupne, ako rastie, treba ho pomaly vypúšťať do života“ vysvetľuje psychiatrička.
Čo to ale presne znamená? „Nechajte dieťa, aby samé hľadalo, čo ho baví a čo nie, aby si samé vybralo školu, partnera, ponechajte mu jeho názory a keď nás niektorý z nich prekvapí, pýtajte sa, prečo veci vidí tak, ako ich vidí. Hlavne ho nekritizujte a neprerábajte. Dieťa nie je naša kópia, ale samostatná bytosť. Výchova nie je o tom, aby sa dieťa správalo, ako si prajeme my, ale aby sme mu povedali svoju skúsenosť. Na ňom potom musíme nechať, aby sa rozhodlo samé za seba. Tým ho pripravíme na to, aby sa raz dokázalo o seba postarať.“
