Moja dcéra odmieta, aby som jej pomohla
Zdroj: gettyimages.com
Keď mi moja 29-ročná dcéra oznámila, že sa rozvádza, takmer sa mi zastavilo srdce. Ani mi to nepovedala osobne, len mi zavolala. Na moju otázku „prečo?“ mi odpovedala: „Mami, ty to nerieš...“
Ale ako som to mohla neriešiť? Veď mám len ju! Celý život som ju ochraňovala, snažila sa, aby videla svet len z tej lepšej stránky. Aj tak sa mi to napokon nepodarilo. Manžel nás opustil, keď mala Miška dvanásť a obe sme to veľmi ťažko niesli. Vytvorili sme si svoj vlastný malý svet. Vedela som, že to nebude navždy, ale chcela som, aby to trvalo čo najdlhšie.
Potom zrazu prišla domov s urasteným, celkom sympatickým mládencom a vraj – mami, toto je Samo, v sobotu sa berieme. Bol to pre mňa šok. Ja som vždy snívala o tom, ako svojej dcére chystám svadbu, ako spolu vyberáme šaty, jedálny lístok a oznámenia...Cítila som sa podvedená, zranená, dokonca som mala chuť Mišku udrieť. Prvýkrát v živote, Tušila som, že to nebol Miškin nápad. To určite Samo!
Po svadbe sa Miška odsťahovala. Keď som chcela prísť na návštevu, stále mali iný program. Už vtedy mi to bolo podozrivé. Akoby predo mnou niečo skrývali. Miška za mnou chodila len zriedka. A keď som sa pýtala, ako sa majú, ako žijú, odpovedala vždy rovnako: „Dobre, mami, nemaj strach.“
Keď sa narodili dvojičky, začala som dúfať, že ma Miška bude potrebovať. Lenže – nepotrebovala! Vraj deti majú aj otca. Aj na návštevu som mohla len občas. Aj na prechádzku s vnúčatami ma niekedy pustila. O ich živote som ale nevedela vôbec nič.
A potom – rozvádzam sa. Ako je to možné? Prečo mi nikdy nepovedala, že ju niečo trápi, že sa niečo v jej manželstve deje? Možno by som jej mohla nejako pomôcť. A keď aj nie, aspoň by som ju vypočula, pohladkala, objala. Pre mňa bolo hrozné zistiť, že moja jediná dcéra nestojí o to, aby som ju objala, pohladkala, povzbudila. To určite preto, že som pred rokmi dopustila, aby sa moje manželstvo rozpadlo, že som ju obrala o otca a ukázala jej len to, ako vyzerá nefunkčná rodina. Čo ona, chúďatko, vedela o tom, aký má byť skutočný rodinný život?
Bolo mi jasné, že svojej jedinej dcére musím pomôcť! A tentoraz som sa veru nemienila nechať odradiť! Snažím sa ju rozptýliť, často k nej chodievam, posielam ju do spoločnosti, veď o vnúčence sa rada postarám, pečiem jej obľúbené makovníky, snažím sa ju odbremeniť od domácich prác.
„Vedela som, že mama bude môj rozvod ťažko znášať, tak som to nechávala na poslednú chvíľu, keď sa to už nedalo zatajiť,“ objasňuje svoj pohľad Miška. „Mama bola vždy prehnane starostlivá. Myslela si, že vie všetko lepšie, než ja. Zrejme ju na to oprávňoval jej vek alebo čo. Hovorila mi do všetkého – čosi mám obliecť, kedy sa mám učiť, s kým sa mám kamarátiť. Bolo to neznesiteľné! Ani som k nám radšej nikoho nevolala, a chalanov už vôbec nie, lebo každého hneď podrobila výsluchu. Najradšej som mala otázky typu – a čo robia tvoji rodičia? Jednoducho hanba!
Keď som sa vydala, tiež mala snahu organizovať mi domácnosť. Ja viem, že to myslí dobre, ale ide mi na nervy, ako nechce pochopiť, že som už dospelá a že si chcem svoj život organizovať sama. Možno to vyzerá kruto, ale musím jej prítomnosť v mojom živote eliminovať.
Ani teraz neviem, ako jej mám povedať, že sa z rozvodu nerútim, že sa veci jednoducho vyvinuli tak, že sme sa so Samom vcelku bez hystérie dohodli. Nepočúva ma. Tak, ako vždy. Myslí si svoje a nepočuje, čo sa jej snažím vysvetliť.
Nosí mi maškrty, akoby som bola chorá. A chce mi dokonca upratovať. Tak to teda nie! Občas jej dovolím ísť s dvojčatami von, aj jej ich nechám na večer, aby mala pocit, že je užitočná, ale zase nie často, aby si na to nezvykla.“
Chápem, že Miška je podráždená a nervózna. Sama dobre viem, čo je to rozvod. Ešte si dobre pamätám, ako sa mi zrútil svet, keď od nás Miškin otec odišiel. Bola som tak zúfalo sama na všetko! A nikto mi nepomohol. Čo by som ja vtedy dala za to, keby som sa mohla schúliť v maminom náručí! Ale mama vtedy už nežila... A Miška len – mama, nestaraj sa. Ako sa môžem?
„Mama mi volala aj päťkrát denne. Vraj, ako sa mám, že ide do obchodu a či aj ja niečo nepotrebujem. Tvrdohlavo sa mi snažila uľahčiť podľa nej pre mňa ťažké dni. Nerešpektovala žiadne moje želanie. Tak som jej prestala dvíhať telefón. A potom si ma počkala pred bránou.“
Cítila som sa urazená a ukrivdená, veď som jej len chcela pomôcť, tak som jej to pred bránou vysvetlila. Možno trochu nahlas a možno trochu hystericky. Miška na mňa nakričala, že keď ju neprestanem prenasledovať, odsťahuje sa na druhý koniec republiky.
„Až to mamu zastavilo. Prestala ma síce prenasledovať, ale psychicky sa zrútila. Dala sa síce ako-tak do poriadku, ale mám pocit viny, že za to môžem ja.“
Miška sa so mnou nerozpráva. Len na mňa smutne hľadí a ja mám pocit, že som jej zbabrala život.
